14.8.2026 (SITA.sk) – Stráca rodič ospravedlnením autoritu, alebo ju tým v skutočnosti posilňuje? Ako sa líši rešpekt od slepej poslušnosti a čo má obsahovať dobré ospravedlnenie dieťaťu? O tom sme sa rozprávali s psychologičkou Mgr. Katarínou Tekáčovou.
“Rodič má mať vždy pravdu” alebo “dieťa musí poslúchať” – aj takéto predstavy si mnohí dospelí prinášajú z vlastného detstva. Keď potom v konflikte na dieťa zakričia, ponížia ho alebo zareagujú neprimerane, môže byť pre nich ťažké povedať jednoduché “prepáč”. Obávajú sa, že priznanie chyby oslabí ich autoritu a dieťa ich prestane rešpektovať.
Ospravedlnenie dieťaťu však nemusí byť prejavom slabosti. Naopak, môže mu ukázať, ako vyzerá prevzatie zodpovednosti, zdravé riešenie konfliktov a rešpekt vo vzťahoch. Úprimné priznanie chyby zároveň pomáha obnoviť pocit bezpečia a blízkosť, ktorú hádka narušila. Ak rodič svoje chyby nikdy nepriznáva, dieťa môže zostať samo s pocitom krivdy, viny či menejcennosti.
Stráca rodič ospravedlnením autoritu, alebo ju tým v skutočnosti posilňuje? Ako sa líši rešpekt od slepej poslušnosti a čo má obsahovať dobré ospravedlnenie dieťaťu? O tom sme sa rozprávali s psychologičkou Mgr. Katarínou Tekáčovou. Vysvetľuje tiež, prečo si mnohí rodičia prenášajú do výchovy nezdravé vzorce z vlastného detstva a ako nastavovať hranice bez strachu, ponižovania či absolútnej voľnosti.
Je ospravedlnenie dieťaťu znakom slabosti, alebo skôr prejavom zrelosti rodiča?
Na túto otázku je ťažko odpovedať, ak nepoznáme kontext, ale ak by som to mala upresniť: Ospravedlniť sa za vlastné nevhodné správanie alebo chybu je prejav emočnej zrelosti. Slovo “prepáč” by sa rozhodne malo vyskytovať vo výchove zo strany rodiča, bez ohľadu na to, či dieťa spravilo prešľap ako prvé. Rodič a jeho správanie je pre dieťa jedným z hlavných vzorov ako riešiť konflikty a fungovať vo vzťahoch.
Prečo staršia generácia často vníma ospravedlnenie dieťaťu ako stratu autority?
Za týmto presvedčením sa skrýva množstvo ďalších a hlbších presvedčení o výchove, o sebe, o vzťahoch, chybách, o tom, čo autorita vlastne je a pod. Tieto presvedčenia sa tvoria v každom z nás na základe nejakých vlastných interpretácii a osobných skúseností. Veľmi zjednodušene povedané, tak boli vychovávaní.
Je veľmi ťažké ospravedlniť sa, ak sa vám v živote váš rodič neospravedlnil a za každú chybu ste dostali výprask alebo ste si len vypočuli slová, ktoré vo vás vyvolávali zahanbenie a pocity menejcennosti a nedostatočnosti. Ospravedlnenie je prejav vlastnej zraniteľnosti a poukázanie na vlastnú chybu. Ak žijeme so skúsenosťou, že spraviť chybu vo mne vyvoláva len pocity menejcennosti a nedostatočnosti, potom presvedčenie, že stratím u dieťaťa akúkoľvek autoritu je celkom pochopiteľné.
Môže si rodič priznať chybu a zároveň zostať pre dieťa autoritou?
Ano, práve vďaka tomu, že sme ako rodičia schopní sa ospravedlniť a tak prejaviť rešpektujúce správanie voči nášmu dieťaťu, sme pre neho väčšou autoritou ako keď si chybu nepriznáme. Snaha vychovávať v takej situácii, keď” vodu kážem a víno pijem”, ako sa hovorí, sa z psychologického hľadiska míňa účinku. Keď sa ja, ako rodič ospravedlním, potom aj dieťa samotné nebude mať problém prísť a z vlastnej iniciatívy sa ospravedlniť za svoje chyby.
Je to mylná predstava vo výchove, ak vyžadujeme “v prvom rade nech sa ospravedlní dieťa”. Obvykle to rodičia takto vidia vtedy, keď dieťa niečo vyviedlo “ako prvé” a rodič zareaguje neprimerane. To však nie je výchova, ale potreba okamžitej poslušnosti a to je rozdiel. Dieťa vníma krivdu, neprávosť a nespravodlivosť napriek tomu, že my ako rodičia vidíme len to jeho “nevhodné” správanie. Ak chceme dieťa vychovávať v duchu spravodlivosti a férovosti, sme tí, ktorí ako prví by mali odložiť ego a ukázať dieťaťu, ako sa to robí.
Ako sa líši zdravá autorita od autority postavenej na strachu?
Zdravá autorita sa tvorí prirodzene tam, kde sú jasné pravidlá, dostupné vysvetlenia, priestor na robenie chýb, na vlastné rozhodovanie, ale aj láskavé výnimky z pravidiel, ak to situácia dovoľuje. Snahou zdravej autority nie je dieťaťu neustále rozkazovať, ale nastavovať mu hranice a zároveň ho inšpirovať. Autorita postavená na strachu je budovaná násilím, či už psychickým alebo fyzickým. Nie je v žiadnom prípade zdravá a ani udržateľná. Nie je to ani spôsob, akým vychováme z dieťaťa zdravo sebavedomého človeka, ale práve naopak. Práve takéto “autority” strácajú svoju silu a vplyv, akonáhle dieťa začína dospievať a nadobudne schopnosť osamostatniť sa.
Ako dieťa vníma, keď za ním rodič po konflikte príde a povie: “Prepáč, toto som nezvládol”?
Ak je to zo strany rodiča úprimné, je to pre dieťa hneď niekoľko darov naraz. Rodič mu svojim ospravedlnením dá oveľa viac, ako si veľakrát myslí. Dá mu pocit, že je milované a že rodičovi na ňom záleží, čo obnoví väzbu medzi rodičom a dieťaťom. Tiež mu vyšle svojim “prepáč” informáciu, že preberá zodpovednosť za svoje správanie a pracuje na sebe. Taktiež dieťa týmto vychováva a učí ho zdravej komunikácii vo vzťahoch. A v neposlednom rade, nenechá v tom dieťa samé a ušetrí ho od pocitov viny a mnohých ďalších nepríjemných pocitov, ktoré by mohli ničiť jeho sebavedomie a sebahodnotu.
Čo je rizikom, ak rodič svoje chyby nikdy neprizná a tvári sa, že má vždy pravdu?
Takéto situácie sa dejú bohužiaľ až príliš často. Nevyvstáva z toho nič dobré ako pre rodiča, tak pre dieťa. Dieťa zažíva pocity krivdy, nespravodlivosti a menejcennosti. Pre také deti je veľmi náročné zvládať situácie, kde ono samo robí chyby a priznať si ich. Rodič, ktorý sa neospravedlní za svoje chyby sa od dieťaťa vzďaľuje a okrem toho, že stráca väzbu s dieťaťom, stráca aj svoju autoritu ak na sebe v tomto smere nepracuje a nemá záujem pracovať.
Môže ospravedlnenie po konflikte obnoviť pocit bezpečia vo vzťahu?
Áno, to rozhodne. Ak je úprimné a je tam zo strany rodiča snaha o nápravu a úprimné pochopenie, môže sa na dieťa opäť napojiť a konflikt aj reálne vyriešiť a pretaviť ho do skúsenosti.
Ako by malo vyzerať dobré ospravedlnenie dieťaťu?
Pri tejto otázke by som zdôraznila, že ospravedlnenie by nemalo byť opakovanou náhradou za stále rovnaké zraňujúce správanie. Ak naše správanie úprimne ľutujeme, malo by byť súčasťou prevzatie zodpovednosti – to znamená, že našim ospravedlnením by sme nemali automaticky očakávať, že nám dieťa okamžite odpustí a ak sa tak nestane, tak nastúpi naše zranené ego. Tiež ochota niečo zmeniť – môžeme sa s dieťaťom (primerane veku) porozprávať, ako by sa to dalo riešiť inak a lepšie. Zdravo vyriešený konflikt nás veľa krát môže viac zblížiť a dokonca posilniť autoritu rodiča.
Prečo si mnohí rodičia pletú rešpekt s poslušnosťou?
Myslím si, že je to hlavne preto, že vlastná skúsenosť je neprenosná a každý z nás má svoju cestu. Ak rodič vo svojom detstve nezažil na vlastnej skúsenosti, čo to znamená byť rešpektovaný, že niekto vníma jeho hranice a tiež vlastné prežívanie, je to celkom ťažká cesta osobnostného rozvoja. Môže byť veľmi bolestivé pripustiť si, že nám niečo chýbalo. Preto si niektorí môžu nevedome vytvoriť aj presvedčenie: “Takto to bolo správne. Urobilo ma to silným, slušným alebo morálnym človekom.” Toto presvedčenie môže pomáhať chrániť pred bolesťou z nenaplnených potrieb v detstve. Potom sa môže stať, že od vlastných detí očakávame hlavne poslušnosť, ktorú sme sa naučili spájať s tým, čo je správne.
Ako sa dá vychovávať bez ponižovania, ale nie bez hraníc?
Toto je veľmi veľká téma v dnešnej dobe. Je to niečo, čo sa práve snažia naučiť dnešní rodičia a dosť sa pritom zapotia. Samozrejme, že sa to dá. Otázkou je, koľko nezdravých vzorcov si nesiem zo svojho detstva a teda koľko roboty mám ako rodič so samým sebou popritom ako sa snažím vychovávať dieťa inak, ako som to zažil/la ja. Ja mojim klientom, ktorých táto otázka trápi, vždy hovorím jednu vec: “Venujte pozornosť sebe a svojmu prežívaniu. Ak totiž začneme nachádzať súcit so samým sebou, dokážeme prejavovať rovnako viac súcitu k druhým.” Inak povedané, nebudeme si brať tak osobne nežiadúce prejavy správania našich detí a budeme schopní reagovať nie z pozície “zranenej osoby”, ale z pozície rodiča a teda dospelej osoby, ktorá nastavuje hranice a učí dieťaťu spôsobom, ako sa situácia rieši zdravšie. Rozhodne netvrdím, že je to jednoduché, ale bez práce na sebe to nejde.
Znamená rešpektujúca výchova, že dieťaťu všetko dovolíme?
Rozhodne nie. To už nie je rešpektujúca výchova, ale voľná (permisívna) výchova, v ktorej je síce rovnako veľa rešpektu voči dieťaťu, ale žiadne alebo nedostačujúce hranice. Práve tie nedostatočné alebo žiadne hranice deťom môžu škodiť, keďže dieťa prirodzene hľadá pomyselné mantinely a svoje zaradenie sa ako v rodine tak aj v spoločnosti. Hranice sú pre deti z psychologického hľadiska dôležité práve preto, že sa cítia istejšie a spokojnejšie.
Viac k témam: Dieťa, Ospravedlnenie, Psychológia, Rodičia, Tínedžer, Výchova, výchova dieťaťa
Zdroj: SITA.sk – Prečo by sa mal rodič ospravedlniť dieťaťu? Nestráca tým autoritu, tvrdí psychologička – ROZHOVOR © SITA Všetky práva vyhradené.